Uznanie referenda.

Preambula Ústavy SR

My, občania Slovenskej republiky, uznášame sa prostredníctvom svojich zástupcov na tejto ústave.   >nie zástupcovia (poslanci)<

Moc ľudu vyjadrená 350 000 podpismi na petícií a min. 50 % účasťou na referende má najvyššiu hodnotu, nie NR SR a jej 150 dočasných zástupcov. (poslancov, nadštandardne platených)

Povinnosť zástupcov (poslancov) je,

akceptovať výsledky platného referenda.

NR SR sa musí podvoliť vôli občanov a to nesmie nik  spochybniť.

Referendum je ústavné právo občanov uplatňovať svoju moc, ktorú čiastočne a dočasne prepožičali poslancom. Referendum je určitou poistkou občana voči parlamentu, aby si v zásadných otázkach nechal poradiť od občanov, alebo aby občania v referende hlasovaním zobrali na seba zodpovednosť, ktorú parlament nechce, nemôže, nevie alebo nedokáže uniesť (PL. ÚS 42/95)

V referende vykonávajú občania priamo štátnu, zákonodarnú moc, a to spôsobom
rovnocenným s národnou radou. (PL. ÚS 7/2021) (štatutár NR SR zapíše výsledok referenda do ústavy, alebo do zbierky zákonov)

Platne prijatý výsledok referenda je priamo záväzný, má silu ústavného zákona a možno ho zmeniť len postupom podľa čl. 99 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 7/2021)

Ústava nedefinuje, čo je iná dôležitá otázka verejného záujmu, ale upravuje, čo predmetom referenda nemôže byť a postup pri vyhlásení referenda (základné práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet). Výpočet, čo predmetom referenda nemôže byť a postup pri vyhlásení referenda je mantinelom, ktorý má ochrániť spoločnosť pred zneužitím tohto inštitútu a naplnením znenia ústavy, že sa v referende môže rozhodnúť o iných dôležitých otázkach verejného záujmu.

Znamená to teda, že ak sú výsledky referenda platné (zúčastnila sa na ňom nadpolovičná väčšina oprávnených voličov a ak bolo rozhodnutie prijaté nadpolovičnou väčšinou účastníkov referenda), prijaté výsledky referenda vyhlási Národná rada SR rovnako ako zákon v zmysle čl. 98 ods. 2 Ústavy SR.

Pokiaľ niekto chce tvrdiť, že poslanci nie sú povinní splniť výsledky referenda, nakoľko podľa ústavy poslanec vykonáva svoj mandát osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie je viazaný príkazmi, tak ako to ústava upravuje (čl. 73), tak sa mýli. Ústavný súd však o ústave povedal, že predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem; pri aplikácii ústavy sa nijaké ustanovenia nemôžu vyčleňovať z kontextu ústavy a interpretovať samy osebe (II. ÚS 128/95, PL. ÚS 32/95). Tendencia upozorňovať na jednoslovné spojenie v ústave a vyhlasovať, že poslanec nie je viazaný príkazmi vo forme návrhu prijatého v referende, nie je správna.

Tak isto pokiaľ niekto tvrdí, že prijatý návrh v referende nemusia poslanci rešpektovať, má spočívať vo vete v ústave, že Národná rada Slovenskej republiky je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky (čl. 72). Tvrdenie znie, že keď je Národná rada jediná, ktorá prijíma zákony a ústavu, nemôže niekto iný zasahovať do jej pôsobnosti. Toto tvrdenie je nesprávne a je nepochopením úplných základov ústavného práva či čítaním textu ústavy. V ústave je napísané, že Národná rada je orgánom. Občania hlasujúci v referende orgánom nie sú. Druhý argument proti uvedenému názoru je ten, že návrh prijatý v referende nie je ani ústavou, ani ústavným zákonom, ani zákonom, ktoré schvaľuje výlučne Národná rada. Prijatý návrh v referende je rozhodnutím svojho druhu a ústava upravuje, že sa vyhlási rovnako ako zákon, čo znamená, že sa publikuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. A úplným vylúčením takéhoto postoja je už spomínaný výklad ústavného súdu a jeho dve vety: Zákonodarná moc v Slovenskej republike je upravená dvojakým spôsobom. Táto moc patrí nielen Národnej rade Slovenskej republiky, ale aj priamo občanom (II. ÚS 31/97). (Lukáš Schvarz, 4. februára 2015)

Tak isto pokiaľ niekto tvrdí, že ak prezident SR podá na ÚS  návrh na rozhodnutie, či predmet referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov je v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom, tak od podania návrhu prezidenta do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu lehota neplynie. To znamená že rozhodnutia ÚS sa prezident nemusí dočkať a teda referendum nemôže prezident vypísať, sa mýli. Nakoľko rozhodnutie  ÚS 31/97 hovorí, že rozhodnutím ÚS ani Ústava neumožňujú prezidentovi nevypísať referendum, aj keby bolo v rozpore s Ústavou. Rozhodnutie ÚS by bolo pre prezidenta len konzultatívne bez akejkoľvek možnosti vyvodiť právne účinky. To znamená, že prezident musí v stanovenej lehote do  30 dní vyhlásiť referendum a nemôže svojvoľne ignorovať legálnu požiadavku 350 000 občanov, ktorí sa podpísali v petícii. (Zrejme by si proti sebe pobúril  veľmi veľa občanov)